Skoré mostné zábradlia boli väčšinou postavené z tehál, kameňa, betónu alebo iných materiálov, tvorili pevné steny alebo jednoduché stĺpy a trámy. Ich základným konštrukčným princípom bolo „blokovanie“, no trpeli problémom úplnej prekážky vo výhľade vodiča a pasažierov a potenciálom vážneho poškodenia alebo dokonca prevrátenia počas tuhej kolízie.
S diverzifikáciou materiálov sa začali vo veľkej miere využívať kovy (napríklad oceľ). Hlavným prúdom sa stali kovové trámové-stĺpové zábradlia, ako napríklad zábradlia z vlnitých trámov. Ich filozofia dizajnu začala skúmať „tvrdý a mäkký“ prístup, využívajúci kontrolovateľnú deformáciu komponentov zábradlia na absorbovanie energie a spomalenie vozidiel. Začala sa objavovať štandardizácia, ktorá stanovila rôzne úrovne ochrany zábradlí na základe faktorov, ako je rýchlosť návrhu cesty a zloženie premávky.
Moderné koncepcie konštrukcie mostného zábradlia sa vyvinuli tak, aby zahŕňali blokovanie, vyrovnávanie a vedenie, kontrolu rizika pre cestujúcich a kontrolu polohy vozidla. Overenie bezpečnosti sa opiera o úplné-skutočné{2}}testy nárazu vozidla a počítačové simulácie. Typy konštrukcií sa stali rôznorodejšími, vrátane zábradlia z kovových trámov-stĺpov, betónových zábradlí, kompozitných zábradlí a flexibilných káblových zábradlí. Technologické úspechy sa odzrkadľujú v aplikáciách, ako napríklad „SB-grade wing-wall{8}}free roadbed bridge transition rails“ a diverzifikovaný výber „zábradlia z kovových trámov a oceľových zábradlí z vlnitých trámov“ v modernom strojárstve.
Budúci dizajn mostného zábradlia smeruje k inteligencii a integrácii. To zahŕňa výskum nových materiálov s vyššou účinnosťou absorpcie energie, skúmanie integrácie senzorov do zábradlia a zvažovanie prispôsobivosti prostredia (ako je odolnosť betónu voči mrazu-rozmrazovaniu a húževnatosť kovových materiálov pri nízkych{2}}teplotách) a špecifických dopravných potrieb (ako je ochrana ťažkých vozidiel). Jeho vývoj smeruje od jednoduchej „steny“ k sofistikovanému „bezpečnostnému systému“.